Pestúnstvo ako cesta

    Nadišiel čas, aby som vysvetlila názov tohto blogu, čo ma viedlo k tomu, aby som ho začla písať a možno vám prezradím aj niečo o mne.

    Začnem od konca. Som sama, slobodná, bez partnera a aj napriek tomu som žiadateľka na pestúnsku starostlivosť. Milujem deti, mám dve nádherné netere a dvoch šikovných synovcov a v srdci cítim, že je čas, aby som mala dieťa, ktoré nebude len "požičané".  A práve toto je podľa mňa tá správna cesta. Prešla som prípravou a čakám... A čakám... A čakanie si krátim  písaním blogu :-)

   Teraz sa vám pokúsim ozrejmiť motív, ktorý ma viedol k napísaniu tohto blogu. Najväčší dôvod je asi ten, že celý proces prípravy na adopciu, či pestúnstvo je na verejnosti stále prezentovaný ako zdĺhavý, náročný a že človek pri ňom stratí súkromie. Všetci by sme boli radi, keby bolo toto obdobie prípravy kratšie, ale na druhej strane si musíme uvedomiť, že dieťa nie je skriňa a preto musia nás žiadateľov poriadne prevetrať. Náročný tento proces určite je, aj keď ani nie kvôli zháňaniu rôznych potvrdení, ale hlavne je náročný psychicky. A čo sa týka straty súkromia, tak ja takýto pocit nemám. Na sedeniach či už s pani psychologičkou, abo pani sociálnou ma nenútili hovoriť o niečom, čo mi bolo nepríjemné ( samozrelme, že sa nemôžete zavrieť úplne, to by asi dobrý obraz neurobilo :-) ) a na návšteve u nás v byte tiež nechceli vidieť niečo, čo by som považovala za ich vtrhnutie do môjho súkromia. Ale je pravda, že som sa pred návštevou bála, ako bude prebiehať :-)

    A nakoniec objasním začiatok.  pestúnstvo je podľa mňa cesta, ako pomocť niekomu inému, cesta, ako pomôcť sama sebe, cesta, ako spoznávať samú seba a cesta môjho života. A pre večných pesimistov dodávam, že si uvedomujem, že je veľmi málo krásnych, hladkých ciest a aj preto očakávam, že na tej našej budú aj výmole, či veľké kamene.

Viac nabudúce.